ROZHOVORY O HUDBE A DOBE

Music speaks throught one language, but in many dialects.
(Hudba hovorí jedným jazykom, ale v mnohých dialektoch.)

Robert Fripp

Život každého z nás sa už vyše roka podriaďuje písaným a nepísaným spoločenským normám, ktoré si vynútila nechcená prítomnosť koronavírusu v našom svete. Zatiaľ je predčasné sumarizovať všetky dôsledky a škody, jedno je však isté, že svet nášho života vrátane sveta hudby už nebude taký, aký bol pred vpádom koronavírusu. Prítomnosť koronavírusu niektoré oblasti sveta hudbu zásadným spôsobom zmenila, niektoré tendencie urýchlila, iné zase utlmila či úplne zastavila. Prestalo sa koncertovať a vôbec, všetky aktivity v dôverne známom a všeobecne prístupnom verejnom priestore sa presunuli do virtuálneho priestoru. V tomto priestore sa nahrávalo, koncertovalo, tu sa udeľovali hudobné ceny, komunikovalo o hudbe. Mnohí túto zmenu velebia, pretože im uľahčuje prístup do sveta hudby, iní ju zase preklínajú, lebo intenzívne vnímajú škody, ktoré zatiaľ iní nevidia či možno vidieť nechcú.

Tak ako mnohí iní hudobníci, aj David Kollar chtiac-nechtiac musel prijať nové pravidlá hry, intenzívne začal využívať možnosti virtuálneho priestoru a v spolupráci s inými hudobníkmi na diaľku nahral niekoľko albumov. Podotýkam, že skvelých albumov, pretože ani jeden z nich kvalitatívne v ničom nezaostáva za inými jeho štúdiovými albumami. Dokonca si trúfam povedať, že každý z nich nejakým spôsobom reaguje na zmenu „dominantného tónu“ spoločenskej atmosféry, pre Kollara sa tým dominantným tónom stala melanchólia, ktorá koloruje väčšinu jeho skladieb z epochy vlády koronavírusu.

V týchto ťažkých časoch Kollar popri komponovaní a nahrávaní aj koncertuje, jeho koncerty sa nahrávajú, hrá bez prítomnosti publika a potom sa tieto záznamy vysielajú buď v televízii alebo na streamingových platformách. Túto koncertnú aktivitu Kollar, podobne ako viacerí iní hudobníci, neinterpretuje a nehodnotí až tak pozitívne, pretože na jednej strane menej kvalitný záznam a prenos skresľuje výsledný zvuk a na druhej strane sa z hrania stráca priamy kontakt s publikom. Hudobník nedostáva od poslucháčov podnety, hoci aj tie nenápadnejšie, neprichádza očakávaná a dôležitá spätná väzba, netuší ako poslucháči prijímajú jeho hudbu, čo sa im páči a na čo reagujú pasívne. Skrátka, hudobná komunikácia je v tomto prípade ochudobnená o adresáta, dialóg strieda monológ a hoci monológ našťastie hudobnú komunikáciu udržiava pri živote, predsa len nedokáže plnokrvne nahradiť živý dialóg.

Tieto, a mnohé iné, zmeny Kollar intenzívne pociťuje, dokonca tak intenzívne, že sa rozhodol o nich porozprávať so svojimi kolegami hudobníkmi. Každý z nich sa s epochou vlády koronavírusu iným spôsobom vyrovnáva, viacerí z nich negatívne hodnotia zmeny, ktoré sa začali už pred touto korona vírusovou epochou, avšak naplno sa rozvinuli až v nej. Napríklad kriticky reagujú na zvyšovanie podielu predaja hudby na streamingových platformách, pretože tento spôsobuje, že tí, čo plávajú proti hlavnému prúdu pop music, sa stávajú chudobnejší a zase tí, čo plávajú v prúde, bohatnú, a najviac na tom bohatnú majitelia streamingových platforiem. Nebývalý rozvoj sociálnych sietí zase spôsobuje stratu rozdielu medzi poslucháčmi a fundovanými kritikmi. Na sociálnych sieťach totiž každý môže byť „kritikom“, môže sa vyslovovať ku všetkému, dokonca aj k tomu, čomu vôbec nerozumie. A hlavne svoje neraz „hyper kritické“ či „ultra kritické“ názory môže prezentovať tak, že sa schová za masku nejakého pseudonymu. Sme svedkami toho, že kritiky sa menia na štiplavé a neraz aj urážajúce glosy, urážky, ponižovanie či dokonca nadávky. Neprehľadná zmes obskúrnych a dehonestujúcich textov, kvantá tematicky rôznorodých, plytkých a neraz aj primitívnych názorov produkovaných povrchnými nedoukmi rôzneho typu spôsobuje, že majorita nedoukov marginalizuje hlas minority vzdelaných kritikov s dobrým vkusom. V tejto súvislosti niekto môže blúzniť o demokratizácii sveta hudby, pravda je však taká, že s demokratizáciou tohto sveta to nemá nič spoločné, pretože v skutočnosti sa jedná o nevídanú nivelizáciu estetických súdov. Legitímne obavy vzbudzuje už to, čo sa doteraz napáchalo, nehovoriac o tom, aké škody môže napáchať tento negatívny trend v blízkej budúcnosti. A že to nie je iba názor hudobníkov, potvrdzujú v tejto knihe nielen hudobníci, ale aj renomovaný hudobný kritik alebo zanietený poslucháč, presnejšie milovník hudby, ktorý vie, že dostať sa k hodnotnej hudbe znamená vynaloženie určitej námahy.

Zaiste, nie všetko, čo sa deje v súčasnom svete hudby, treba interpretovať apokalyptickým hlasom. To rozhodne nie, pretože originálny a kreatívny hudobník sa dokáže vysporiadať aj s touto nepriaznivou situáciou. Dokáže nielen komponovať a hrať hudbu, ale aj si nájsť svojho adresáta, ergo poslucháča, ktorý nepodlieha tlakom masovému nevkusu. Je to čím ďalej tým ťažšie, lenže, parafrázujúc filozofa Friedricha Nietzscheho, kto tvorí, nehľadá stáda, ale tvorivých ľudí a je úplne jedno, či tým tvorivým je iný originálny hudobník, fundovaný kritik alebo citlivý poslucháč. Kollar spovedá svojich kolegov zo sveta hudby a takto sa pokúša tak pre seba, ako aj pre nás, poodhaliť tajomstvá o tom, ako hudobníci tvoria, čo je pre nich dôležité a čo považujú za zbytočné. Každý z nich sa dostal do labyrintu sveta hudby inou cestou, každý z nich hovorí iným hudobným dialektom, je súčasťou iných hudobných komunít a obrazne povedané vyznáva iných hudobných bohov a bôžikov. Jedno však majú spoločné a tým spoločným menovateľom je, že pokorne počúvajú hlas jedného pána, ktorý patrí Jej veličenstvu Hudbe. Počúvať tento hlas znamená hrať a komponovať tak, aby každou skladbou museli potvrdzovať bezvýhradnú lojalitu k Jej veličenstvu Hudbe, čiže dobrovoľne sa museli stať jej oddanými poddanými. Viem, nikdy to nebolo ľahké a ľahké nie je byť poddaným Jej veličenstva Hudby ani v súčasnosti, lenže tí, ktorých Kollar v tejto knihe spovedá, vedia o tom svoje. Predovšetkým vedia, že poddaným sa nemôže stať každý, ale iba ten, kto je ochotný podstúpiť všetky útrapy. Ak to urobia, tak jedného dňa môžu pochopiť, že toto dobrovoľné poddanstvo nie je trest ale dar. K tomuto daru vedú kľukaté cesty, pretože ako hovorí hudobný skladateľ Arnold Schoenberg, do Ríma vedú všetky cesty, okrem zlatej strednej. Myslím si, že Kollar a jeho kolegovia to už dávno pochopili a preto neúnavne tvoria, tvorba sa stala ich existenciálnou potrebou a som presvedčený, že svojím spôsobom sú to šťastní ľudia.

David Kollar je hudobník, presnejšie povedané je zvedavý hudobník. Ako tvorca chce detailne porozumieť ako to vo svete hudby chodí, zaujíma ho, ako tento svet vidí kritik a má úctu aj k milovníkovi hudby, ktorý si plnými dúškami užíva slasť z počúvania hudby. Za tieto rozhovory som mu vďačný, pretože viem, že nebolo ľahké ich urobiť, pretože hudobníci hudbu radšej tvoria a hrajú než o nej rozprávajú. Viem si predstaviť, že získať od nich odpovede nie je vždy jednoduché, vyžaduje si to veľkú dávku trpezlivosti a ústretovosti. Avšak podarilo sa to a to je hlavné, všetko ostatné je iba šum, ktorý sa už dávno rozplynul v minulých dňoch či týždňoch.
Peter Michalovič

Includes unlimited streaming of Sonic Pulses live via the free Bandcamp app, plus high-quality download in MP3, FLAC and more.